Za posledné dni som narazil na niekoľko článkov, ktoré zostavovali rôzne rebríčky najkrajších hlavných miest sveta. Paríž, Rím, Praha, Viedeň a ďalší tradiční víťazi súťaže krásy, do ktorej ich nikto neprihlásil. Pri všetkej úcte k autorom podobných rebríčkov, podľa mňa je to trochu nezmysel. Krása je totiž čisto subjektívna záležitosť. To, čo jednému vyrazí dych, druhého nechá úplne chladným. A pri cestovaní do toho vstupuje ešte jeden dôležitý faktor. Zážitky. Mesto totiž nevnímame len očami, ale aj cez to, čo sme v ňom zažili, koho sme stretli a čo sa nám prihodilo.
Vezmime si napríklad Rio de Janeiro. Viem, nie je to hlavné mesto Brazílie, ale ako príklad poslúži dokonale. Moje okolie Rio miluje. Keď sa o ňom rozpráva, ľudia zasnene spomínajú na pláže, Copacabanu, nádherné výhľady a atmosféru, ktorú vraj nikde inde na svete nezažijete. Ja to mám trochu inak. Niežeby som nevidel jeho krásu, ale keď na vlastné oči zažijete, ako niekto vystrieľa policajnú stanicu len pár stoviek metrov od slávneho nábrežia, romantika sa akosi vytratí. Zrazu sa na tie isté ulice pozeráte inými očami. Znamená to, že Rio je škaredé? Samozrejme, že nie. Znamená to len toľko, že môj osobný zážitok ovplyvnil môj vzťah k mestu. A presne preto sú všetky podobné rebríčky krásy také trochu smiešne.
Lenže potom mi napadla jedna vec. Keď už máme stovky článkov o najkrajších hlavných mestách sveta, prečo sa nikto poriadne nevenuje tým najškaredším? Veď nalejme si čistého vína. Nie všetko, čo na cestách vidíme, je krásne. Nie všade nás čakajú romantické uličky, historické námestia, úžasná architektúra a západy slnka, pri ktorých sa človek rozplýva od dojatia. Niekedy prídete do mesta, rozhliadnete sa a poviete si: „A toto je naozaj hlavné mesto?“
Tak som si sadol k čaju, trochu porozmýšľal a zostavil svoj vlastný rebríček troch hlavných miest, ktoré ma po vizuálnej stránke oslovili asi tak ako pokazená klimatizácia uprostred Sahary. Dopredu upozorňujem, že ide o absolútne subjektívny, vedecky nepodložený a pravdepodobne aj diplomaticky nevhodný rebríček Martina Navrátila. Nehovorí nič o miestnych ľuďoch, ich kultúre ani o tom, či sa do danej krajiny oplatí cestovať. Práve naopak. Niektoré z týchto krajín patria medzi najzaujímavejšie miesta, aké som navštívil. Len ich hlavné mestá akoby pri rozdeľovaní krásy stáli v nesprávnom rade.
1. Juba, Južný Sudán: víťaz, ktorému nikto nesiaha ani po členky
Ak by sa organizovali majstrovstvá sveta v najškaredšom hlavnom meste, Juba by podľa mňa vyhrala ešte pred začiatkom súťaže. Ostatní účastníci by sa mohli pobiť o druhé miesto a organizátori by ušetrili za záverečný ceremoniál. Hlavné mesto Južného Sudánu je totiž vizuálny zážitok, na ktorý sa nezabúda. Bohužiaľ, nie vždy v tom najlepšom zmysle slova.
Predstavte si mesto, v ktorom máte problém nájsť niečo, o čo by ste mohli oprieť objektív fotoaparátu a povedať si, že toto je naozaj pekné. Dobre, nájdete tu niekoľko príjemných hotelov, ale kvôli hotelovým izbám človek necestuje tisíce kilometrov do jednej z najmladších krajín sveta. Tie nájdete aj vo Viedni a navyše vám tam z kohútika väčšinou tečie voda bez toho, aby ste sa museli zamýšľať nad jej ďalším osudom.
Juba je architektonicky taká nesúrodá, až máte pocit, že jednotlivé budovy vznikali na základe tajnej súťaže, v ktorej bolo hlavnou podmienkou, aby spolu za žiadnych okolností neladili. Tu betónová stavba, vedľa plechová búda, o kúsok ďalej nedokončený dom a medzi tým všetkým cesta, ktorá si ešte stále nie je istá, či sa chce stať cestou. Keď natrafíte na súvislý asfalt, máte chuť vystúpiť z auta, odfotiť si ho a poslať domov ako dôkaz, že zázraky sa dejú. Dovtedy totiž poskakujete po výmoľoch, hrboľoch a udupanej hline tak intenzívne, že aj nápravy terénnych áut začínajú uvažovať o predčasnom dôchodku.
A čo pamiatky? Máme tu nejaké krásne námestie? Historické centrum? Výnimočnú architektúru? Dobre, nájdete tu kostoly, trhy, rieku Biely Níl a niekoľko miest, ktoré majú svoj význam. Ale skúste zostaviť rebríček desiatich najkrajších miest Juby. Ja by som mal problém aj s tromi, a to by som pri treťom mieste už pravdepodobne nominoval hotelovú recepciu. Ak by niekto vydal turistického sprievodcu s názvom „Juba za sedem dní“, prvých šesť dní by asi vysvetľoval, prečo vám stačí jeden.
A teraz prichádza najväčší paradox. Aj keby ste náhodou objavili niečo krásne, ešte stále to neznamená, že si to môžete odfotiť. Fotografovanie je tu mimoriadne citlivá záležitosť. Najmä pri vládnych, vojenských a bezpečnostných objektoch môže človek veľmi rýchlo naraziť na vážne problémy. V praxi som zažil situácie, keď mali klienti nepríjemnosti aj pri fotografovaní zdanlivo obyčajných miest. Miestne bezpečnostné zložky totiž nie vždy zdieľajú naše nadšenie pre cestovateľskú fotografiu. A vysvetľovať ozbrojenému mužovi, že ste si chceli odfotiť len zaujímavú ulicu, nie je práve konverzácia, ktorú by ste si chceli zopakovať. Preto v Jube klientom dôrazne odporúčam, aby bez výslovného súhlasu miestneho sprievodcu mimo hotela nefotografovali. Nie preto, že by každá fotografia bola automaticky zakázaná zákonom, ale preto, že miestna realita vie byť podstatne komplikovanejšia.
Možno si teraz kladiete otázku, prečo by mal človek vôbec cestovať do Južného Sudánu. A tu prichádza to najdôležitejšie. Pretože Južný Sudán je fascinujúca krajina! Jeho skutočným pokladom nie sú mestá, ale ľudia, ich kultúra, tradície a etnická rozmanitosť. Stretnutia s komunitami Mundari, Dinka či ďalšími skupinami patria medzi zážitky, ktoré vo vás zostanú veľmi dlho. Samozrejme, ak k nim pristupujete s rešpektom a nie ako k atrakcii v zoologickej záhrade. To, čo Jube chýba na vizuálnej kráse, dokáže zvyšok krajiny mnohonásobne vynahradiť.
Juba sa hlavným mestom samostatného Južného Sudánu stala v roku 2011, keď krajina získala nezávislosť. Administratívnym centrom však bola už dávno predtým. Jej rozvoj poznačili desaťročia konfliktov, chudoba a obrovské infraštruktúrne problémy. Takže za jej dnešným vzhľadom je aj veľmi vážny historický príbeh. To však nemení nič na mojom subjektívnom hodnotení. Juba je pre mňa nutnou vstupnou bránou do fascinujúcej krajiny. Miestom, cez ktoré rád prejdem, ale pri odchode nemám potrebu nostalgicky sa obzerať.
2. Belmopan, Belize: hlavné mesto, ktoré si pomýlili s okresným úradom
Ak Juba vyhráva kategóriu najškaredšie hlavné mesto, Belmopan by mohol dostať cenu za hlavné mesto, ktoré sa rozhodlo nikoho nevyrušovať. A tento svoj záväzok berie smrteľne vážne.
Belize je pritom úžasná krajina. Karibské pobrežie, tyrkysové more, nádherný bariérový útes, mayské pamiatky, džungľa a atmosféra, ktorá vás okamžite prepne do dovolenkového režimu. Človek by si povedal, že hlavné mesto takejto krajiny musí byť plné farieb, koloniálnych domov, hudby a života. Lenže potom prídete do Belmopanu a máte pocit, že ste omylom vystúpili na administratívnom parkovisku.
Belmopan vznikol ako plánované hlavné mesto po tom, čo hurikán Hattie v roku 1961 vážne poškodil pôvodné hlavné mesto Belize City. Vláda sa rozhodla presunúť administratívne centrum ďalej do vnútrozemia, kde ho nebudú tak ľahko ohrozovať tropické búrky. Z bezpečnostného hľadiska to dáva dokonalý zmysel. Z turistického hľadiska už o čosi menší.
Mesto bolo oficiálne otvorené ako nové hlavné mesto v roku 1970 a dodnes pôsobí skôr ako pokojné administratívne sídlo než centrum štátu. Nízke budovy, vládne úrady, zeleň, široké ulice a atmosféra, pri ktorej máte pocit, že všetci odišli na obed a zabudli sa vrátiť. Nie je to vyslovene škaredé mesto v zmysle rozpadajúcich sa budov alebo katastrofálnej infraštruktúry. Je skôr tak neuveriteľne nevýrazné, až je to svojím spôsobom fascinujúce.
Predstavte si, že ste fotograf a niekto vám zadá úlohu vytvoriť desať záberov, ktoré majú turistov presvedčiť, aby navštívili Belmopan. Po prvých troch fotografiách by ste pravdepodobne začali fotiť stromy. Po piatej by ste prešli na oblohu a pri siedmej by ste si kúpili autobusový lístok niekam do džungle.
Samozrejme, aj Belmopan má svoje zaujímavosti. Nájdete tu vládny komplex, trhy, parky a neďaleko krásnu prírodu. Lenže to je práve ten problém. Najlepšia veta, ktorú o meste dokážete povedať, je, že neďaleko neho je niečo krásne. A to nie je práve najlepšia reklama pre hlavné mesto.
Na druhej strane mu musím priznať jednu vec. Je pokojné, zelené a na rozdiel od mnohých svetových metropol vás neotravuje hlukom, dopravnými zápchami a nekonečnými davmi. Možno je to dokonca jeho najväčšia prednosť. Belmopan je mesto, ktoré vám nič nesľubuje, a preto vás ani nemá čím sklamať. Pokiaľ teda neprídete s očakávaním, že uvidíte niečo výnimočné.
3. Ngerulmud, Palau: hlavné mesto, v ktorom zabudli postaviť mesto
A teraz prichádza môj absolútny favorit v kategórii „Čo všetko sa dá nazvať hlavným mestom“. Ngerulmud, hlavné mesto ostrovného štátu Palau v Tichom oceáne.
Palau patrí medzi najkrajšie ostrovné krajiny sveta. Priezračná voda, koralové útesy, neuveriteľný podmorský život a ostrovy, ktoré vyzerajú ako z katalógu cestovnej kancelárie. Človek by očakával, že hlavné mesto bude malebné prímorské mestečko s palmami, farebnými domčekmi a príjemnými kaviarňami, kde si dáte kokos a budete pozorovať západ slnka.
Lenže Ngerulmud je niečo úplne iné. Je to miesto, kde máte pocit, že niekto postavil parlament a potom zabudol pokračovať v stavbe mesta.
Hlavné mesto sa nachádza na ostrove Babeldaob, v štáte Melekeok. V roku 2006 sa sem presunuli hlavné vládne inštitúcie z Kororu, ktorý bol dovtedy administratívnym centrom krajiny. A výsledok? Monumentálny vládny komplex, ktorý svojou architektúrou pripomína americký Kapitol, obklopený zeleňou a krajinou, kde by ste márne hľadali klasické centrum hlavného mesta.
Samotné vládne budovy sú pritom celkom pekné. Dokonca by som povedal, že v porovnaní s Jubou je to architektonický luxus. Problém je niekde inde. Keď sa rozhliadnete, zistíte, že tu chýba takmer všetko, čo si pod slovom mesto predstavujete. Žiadne rušné námestie, uličky plné obchodov, historická štvrť ani pulzujúci mestský život. Skrátka parlament, zeleň a ticho.
Predstavte si, že by sa Slovensko rozhodlo presunúť hlavné mesto z Bratislavy niekam na lúku pod Tatrami. Postavili by sme tam krásny parlament, niekoľko ministerstiev, príjazdovú cestu a potom by sme slávnostne vyhlásili, že máme nové hlavné mesto. A keď by sa zahraniční turisti opýtali, kde je centrum, ukázali by sme im na parkovisko.
Ngerulmud je presne ten typ miesta, kde sa môžete pochváliť, že ste navštívili hlavné mesto ďalšej krajiny, ale keď sa vás niekto opýta, čo ste tam videli, odpoviete: „Parlament.“ A čo ešte? „No… okolie parlamentu.“
Aby som však bol spravodlivý, Ngerulmud nie je škaredý v klasickom zmysle slova. Jeho problémom je skôr to, že ako mesto takmer nefunguje v podobe, akú si bežne predstavujeme. Je to administratívne centrum zasadené do nádhernej tropickej prírody. A možno práve v tom spočíva jeho zvláštne čaro. Palau totiž nepotrebuje veľkolepé hlavné mesto, aby bolo jednou z najkrajších krajín Tichomoria. Jeho skutočné bohatstvo leží pod hladinou mora a na okolitých ostrovoch.
Len ak by niekto organizoval súťaž o hlavné mesto s najmenším množstvom mestského života, Ngerulmud by mal podľa mňa veľmi slušnú šancu na víťazstvo.
A teraz vážne. Musí byť hlavné mesto krásne?
Keď sa na tento môj absolútne nespravodlivý rebríček pozriem, uvedomujem si jednu vec. Každé z týchto miest má svoj dôvod, prečo vyzerá tak, ako vyzerá. Juba nesie následky konfliktov a nedostatku investícií. Belmopan vznikol ako odpoveď na ničivý hurikán. Ngerulmud je výsledkom politického rozhodnutia presunúť vládne inštitúcie do inej časti krajiny. Ani jedno z týchto miest nevzniklo s cieľom vyhrať súťaž krásy. A možno je trochu nespravodlivé ich podľa toho hodnotiť.
Ale cestovanie predsa nie je len o tom, že budeme všetko obdivovať a pri každej budove nadšene vykrikovať, aké je to úžasné. Niekedy sa nám niečo jednoducho nepáči. A je úplne v poriadku to povedať. Nemusíme sa tváriť, že každá ulica je čarovná, každý západ slnka najkrajší na svete a každé mesto skrytý klenot, ktorý ešte neobjavili turisti.
Dokonca si myslím, že práve takéto miesta robia cestovanie zaujímavým. Ukazujú nám, že svet nie je katalóg cestovnej kancelárie, v ktorom niekto vyretušoval všetko nepríjemné. Je to skutočný svet so svojimi problémami, zvláštnosťami, krásou aj škaredosťou.
A aby bolo úplne jasno, pokojne sa do Juby vrátim. Do Belize tiež a Palau by som si vedel užívať celé týždne. Len sa tam nebudem vracať kvôli architektúre hlavných miest. Do Južného Sudánu pôjdem za ľuďmi a ich tradíciami, do Belize za prírodou a mayskou históriou a na Palau za jedným z najkrajších podmorských svetov našej planéty.
A teraz som zvedavý na vás. Ktoré hlavné mesto vás najviac sklamalo? Kde ste stáli uprostred ulice, pozerali sa okolo seba a rozmýšľali, či ste náhodou nevystúpili na nesprávnej zastávke?
A prosím, neodpovedajte automaticky Bratislava. To by bolo príliš jednoduché. 🙂
Chceš sa presvedčiť o Jube v Južnom Sudáne? Pozri si náš zájazd!
