Kto je Jimmy Barbecue, najhľadanejší muž Haiti?
Znova zaznie pokyn: odložiť mobil. Už o nás vedia. Prví ozbrojenci nám síce nemieria zbraňami priamo do tváre, ale na tých tvárach sa vitajte čítať nedá. Vchádzame do úzkej uličky, vybranej práve z taktických dôvodov. Sedí tam ďalšia skupinka, dokonca aj s deťmi, no na stole leží pekný arzenál. Zastavujeme pred domom, ktorý som už niekde videl na fotkách, Delmas 6! Štvrť Jimmyho „Barbekjú“ Cheriziera, bývalého vysokého policajného šéfa, dnes šéfa najväčšieho gangu a jednej z najhľadanejších postáv vojny gangov na Haiti. A my sa s ním stretneme! Uvažovali by ste nad niečím takým? Podstúpiť riziko únosu (veď to je ich každodenná práca, prípadne aj horšia alternatíva na zastrašenie ďalších, ktorí by do krajiny chceli prinášať „správne myšlienky“)? Pre mňa takto otázka neznela. Ísť pod povrch, to je môj cieľ, moja cesta.
Na motorke dorazí chlapík, ktorému z vreciek teplákov trčia revolvery, tak, aby sme ich videli. Máme počkať, 30 až 40 minút. Ok, jasné. Potom prídu ešte ďalšie „hliadky“, aby si nás obzreli. Spoza okien so zabednenými doskami nás sledujú a hlásenia podávajú ďalšie „oči“. A potom dorazí veľká Toyota. Najprv z nej vyskočia traja s dlhými zbraňami a zo sedadla spolujazdca vystúpi chlapík. Krátke rifľové nohavice, modré tričko, úsmev a vo vrecku zbraň s dlhým zásobníkom…
Jimmy „Barbecue“… prečo? Dnes mu prísne vzaté patrí mesto, ale aj krajina, tak na 80 percent, dokonca sa spája aj s Gabrielom, šéfom druhého najväčšieho gangu… BBQ? Čo je to za skratku? Vysvetlenie má hororový podtón. Wikipédia píše, že jeho matka predávala barbecue na ulici, kde s ňou trávil čas, keď bol malý, a preto dostal túto prezývku. Pouličné fakty zasa opisujú jeho záľubu vo vyžívaní sa v upaľovaní ľudí… čo je podľa vás v týchto reáliách pravdepodobnejšie?
Myslím si, že moja stále sa zdokonaľujúca schopnosť podmaniť si okolie funguje aj tu. O pár minút už sedíme v jeho „sídle“, kde je bazén, vyzerá to ako z mafiánskeho filmu, ide klimatizácia, Jirko mi hneď podá do ruky chladené pivo a začíname sa baviť, ako keď sa po rokoch stretnú kamoši. Prečo to tvrdím? Lebo do pár sekúnd vyženie dvoch po zuby ozbrojených chlapíkov s dlhými zbraňami von z domu a ostávame sami. Surrealitu tohto stretnutia dotvára už len obraz, pod ktorým sedíme. Je tam zarámované AKčko, veď zbraň, ktorá je tu bežnejšia ako mobil.
Jimmy nehovorí po anglicky, a tak prekladá Yvon. Možno raz spíšem aj ten rozhovor, ale to nie je pointou týchto riadkov. Je to skôr priblíženie toho, kam sme až ochotní zájsť v tvrdení, že niečo nie je možné. A čokoľvek nie je možné, až kým to nespravíme. Po asi 45 minútach vyjasňovania si postojov, a verte mi, moje otázky neboli len na telo, ale až pod kožu, sa s Jimmym prejdeme susedstvom Delmas 6. Jeho panstvom. Mladá žena príde s otázkou, či by nemohla dostať pár drobných na mlieko pre deti. Jimmy vytiahne z vrecka hrubú kopu peňazí a dá jej asi 1500 gourdov. Žena vyčaruje úsmev. Divadlo? Možno. A možno aj nie. Na ľuďoch tu vidno, že toto je akási pomyselná „oáza ticha a mieru“, kam si len tak hocikto nedovolí prísť. A presne to boli aj Jimmyho slová. Ktoré ako keby zazneli od niekoho u nás. Chceme odstaviť skorumpovanú kvázivládu a konečne nastoliť poriadok v krajine. Len prostriedky, ako to dosiahnuť, sú iné. Dosť iné. A tu stoja každodenné životy a osudy ľudí. Plynú posledné hodiny tohto dotyku s haitskou realitou na vlastné oči.
