Prečo je Cité Soleil najnebezpečnejšia štvrť Port-au-Prince?
Opúšťame špitál. Mlčky. Valcuje nás lavína emócií. Miestni členovia gangu si nás už nevšímajú. To prostredie vás pohltí, stanete sa jeho súčasťou. Iba pár metrov od nemocnice sa nachádzali jedny z najrušnejších ulíc mesta. Dnes sú takmer opustené. Trvá dlhé minúty, kým sa rozkríkne, že sem niekto „zablúdil“. O to intenzívnejšie sú potom stretnutia so „živými príbehmi“, lebo by ste neverili, ako niekedy človeku stačí len sa s niekým podeliť o svoje trápenie. Za ruku ma ťahá stará ženička do svojho „domu“. Domu? Veď je to zhorenisko? Čierne, dymom „vymaľované“ steny, na zemi jediný majetok. Matrac. Konštrukcia postele je rozstrieľaná a rozdupaná, vyhodená v obhorenej izbe. Niekedy ti matrac rozstrieľajú. Niekedy podpália. Je ťažký, aby ho zobrali. Gangy operujú na motorkách.
Prídu, rozdúchajú strach, zanechajú spúšť, v lepšom prípade. Na dvore pár hrncov. Toto sa opakuje. V podstate v každom dome, kam nás zatiahnu.
Surové obrazy vám opantajú zmysly. Žeravým nožom vám ich neviditeľný pisár vyrýva do mozgu. Zastavím pred domom. Zhoreným. Omreženým. Nestačilo. Pred dverami je topánka. Neostalo tu nič iné. Nikto iný.
Najväčší ruch je pri jednom dome. Tam je studňa. Jediná studňa, odkiaľ čerpajú vodu, pričom, keď sa spýtam, či je pitná, len pokrútia hlavou, ale iná nie je. Mlčky zabočím do ďalšej uličky, kde na mňa spoza mreží hľadia smutné oči. Dievčatko. Pohľad spoza mreží. Tie by mali chrániť? Tu vás neochráni nič. Sú skôr odleskom života. Ďalšie zhorené domy. Pred jedným typek s barlou. Z nohy mu trčia skrutky. Postrelili ho. To je tak bežné, že skoro nechápe, prečo sa pýtame.
Keď som nechápal „cookies“ z hliny, vypaľovanie nemocnice a desiatky iných vecí, prichádza ďalší klinec. Nie len že vám vypália dom, ale ukradnú aj hrnce. Ako tu. Predvčerom. Na zemi sedí matka so 4 deťmi, najmenšie nemá ani rok. Ukradli mi aj hrnce. Obyčajné. Hliníkové. Nemám ani v čom uvariť. Prežiť dokážete len silou komunity. Viete, že dnes ste to vy, zajtra to bude niekto iný. A tak sa podelíte o to „nič“, čo vám ešte ostalo. Niekedy aj posledný hrniec.
Je toto možné? V dnešnej dobe? Je. V karibskom pekle je to bežný príbeh dňa.
Čo je voodoo v dnešnom Port-au-Prince?
Keď pri nemocnici opäť nasadneme na motorky, Yvon akosi automaticky vycíti, že by sme sa mali pozrieť na nejaké miesto nádeje, svetlé miesto v temných realitách. Haiti dostalo prezývku Západná Afrika Karibiku, logicky, keďže už v roku 1804 tu vznikla prvá čierna republika na západnej hemisfére, ktorú založili oslobodení otroci, i keď aj tá sloboda a nezávislosť sa tu drala na svetlo sveta ešte dlho potom. A viete, čo vás napadne medzi prvým, ak si poviete Západná Afrika? Samozrejme, okrem africkej farebnej, hlukom a smiechom pretkanej živelnosti, histórie pretkanej otroctvom (ktoré mimochodom má úplne iný pôvod, ako to, že prišiel biely muž a začal „loviť“ ľudí a predávať ich za veľkú mláku, to mi na mojej ceste, keď som prešiel všetky krajiny západnej Afriky aj s ich 7 Gate of No Return, prekvapilo, ako pokrivene sa o tom učí aj v Európe na školách, keďže otroctvo bolo integrálnou súčasťou afrických spoločností a súčasťou bojov medzi kmeňmi stáročia predtým, než sem vkročila biela noha…), no napadne vás voodoo.
Aj toto som si užil, keď som prešiel kolískami voodoo v západnej Afrike, preto bude zaujímavé porovnať si to s kolískou moderného voodoo, ktoré sa potom z Haiti rozšírilo najmä do New Orleans. Zastavíme pred komplexom budov, malých poprepájaných domčekov, kde na priedomí sedí pár ľudí. Yvon nás usadí a o chvíľu prichádza voodoo kňaz. Nečakajte žiadne ceremoniálne rúcha, krvou postriekané ruky, či tvár, alebo čokoľvek iné, čo by vám mohlo pripadať tak „filmové“. Voodoo nie je žiadna čierna mágia, ako ju zobrazuje Hollywood, ale niečo na rozmedzí transcendentálnosti, viery v niečo nadprirodzené, a tu je to aj o nádeji. Preto, nech to znie ako oxymoron, je to miesto nádeje v tejto bezútešnej, beznádejnej spoločnosti.
Zažil som už tri, či štyri voodoo ceremoniály, a tak nechám Jirku, nech si užije aj on ten svoj. Najprv čakáme, keďže pred nami prišli dve ženy, ktoré potrebujú vyriešiť problém, áno, aj toto robí voodoo kňaz. Jirko popíja s miestnymi pivo, ja kolu, a keď Yvon vypije a okolo domu vyprskne tvrdý alkohol, ktorý dostal od kňaza v asi trojdecovej flaši, môže začať ceremónia. Usadneme v tmavej miestnosti, v rohu je voodoo božstvo, asi metrová „bábika“, po miestnosti rozvešané asi všetko, čo by vás napadlo, vrátane hojdacieho koníka pre deti. Kňaz so svojím pomocníkom začína odriekavať zaklínadlá, snaží sa dostať do tranzu a spojiť sa s „iným“ svetom. Inak, tieto ceremónie riešia rôzne problémy, škoda, že nevedia vyriešiť ten najväčší.
Ja som v Togu, kolíske voodoo, dostal taký cestovateľský talizman, malé drievko, na jednom konci má malú dierku, kde je na šnúrke zastrčená malá palička. Keď niekde cestujem, mám trikrát povedať svoje meno a vytiahnuť paličku, keď sa vrátim, to isté, ale zastrčiť ju späť. To má ma na cestách ochrániť. A presne o tom viera je. Uveriť musíte vy. V seba, v rodinu, v úspech, často krát je tým prvým základom úspechu veriť. Aj v seba samého. Ja tomu hovorím osud. Som fatalista a to ma pri cestách oslobodzuje, keď musím vykročiť do neznáma. Skúste to aj vy.
