Afganistan: Wachán – na koniec Ázie

Odlietame zo Slovenska smer Afganistan. Pred nami je cesta, ktorá nás zavedie z Kábulu cez severovýchod krajiny až do Wachánskeho koridoru a afganského Pamíru. Pôjdeme do miest, kam sa dostane len minimum cestovateľov. Naším hlavným cieľom nebude odškrtávať si pamiatky, ale dostať sa medzi ľudí a za príbehmi.

Prílet do Kábulu a ubytovanie.

Prvý deň venujeme hlavnému mestu Afganistanu. Kábul nie je mesto, ktoré pochopíte cez jednu pamiatku. Treba sa ním prejsť, pozrieť sa na trhy, ulice a každodenný život a zároveň si vysvetliť, čo všetko sa tu za posledné desaťročia odohralo.

Podľa aktuálnych možností navštívime Baburove záhrady, jedno z najznámejších historických miest Kábulu. Bábur, zakladateľ Mughalskej ríše, si Kábul zamiloval natoľko, že si želal byť pochovaný práve tu. Pozrieme sa aj na ďalšie miesta starého a nového Kábulu.

A hlavne sa pripravíme na cestu. Od zajtra totiž opúšťame hlavné mesto a začíname smerovať na severovýchod Afganistanu.

Opúšťame Kábul a vyrážame na sever. Pred nami je približne 11 hodín jazdy, takže dnes budeme Afganistan spoznávať najmä cez okno auta.

A práve takéto presuny mám rád. Človek vidí, ako sa mení krajina, ľudia, dediny aj spôsob života. Prejdeme cez horské oblasti a postupne sa dostaneme na sever Afganistanu.

Večer prichádzame do Kunduzu. Mesto leží v úrodnej oblasti severného Afganistanu a historicky bolo dôležitým miestom na cestách medzi Strednou Áziou a vnútrozemím Afganistanu.

Pokračujeme smerom na východ do provincie Badachšán. Pred nami je približne 6 hodín jazdy do Faizabadu, posledného väčšieho mesta pred našou cestou hlbšie do hôr.

Po príchode nás čakajú potrebné administratívne formality a návšteva miestneho oddelenia turizmu. Pri cestovaní do Wachánu treba počítať s registráciami a povoleniami.

A práve Badachšán je historicky veľmi zaujímavý. Po stáročia tadiaľto prechádzali obchodníci, cestovatelia a karavány smerujúce medzi Strednou Áziou, Čínou a indickým subkontinentom. Dnes je pre nás Faizabad vstupnou bránou do sveta, kde budú veľké mestá postupne miznúť.

Dnes sa približujeme k tomu, kvôli čomu sme sem prišli. Z Faizabadu pokračujeme približne 5 hodín do Ishkashimu, kde vybavíme potrebné povolenia pre vstup do Wachánu.

Pozrite sa večer na mapu. Pred nami leží jeden z najzvláštnejších kúskov územia v celej Ázii – Wachánsky koridor. Je to približne 300 kilometrov dlhý úzky výbežok Afganistanu medzi Tadžikistanom na severe, Pakistanom na juhu a Čínou na východe.

A prečo vôbec takýto čudný kus krajiny existuje?

Musíme sa vrátiť do 19. storočia a obdobia takzvanej Veľkej hry. Britské impérium ovládalo Indiu a zo severu sa približovalo cárske Rusko. Briti ani Rusi nechceli, aby sa ich územia priamo dotýkali. Výsledkom série dohôd bolo vytvorenie úzkeho afganského pásu, ktorý od seba oddelil ruské a britské záujmy. UNESCO uvádza, že rusko-britská dohoda o Pamíre z roku 1895 ponechala tento úzky koridor Afganistanu práve preto, aby oddeľoval Ruské impérium od Britskej Indie.

Dve svetové veľmoci nakreslili hranice a výsledok ich rozhodnutia uvidíme na vlastné oči o viac ako 130 rokov neskôr.

Nocľah v Ishkashime.

Vstupujeme do Wachánu.

A toto je chvíľa, keď sa naša cesta začína meniť na skutočnú expedíciu. Wachán patrí medzi najodľahlejšie obývané oblasti na Zemi. National Geographic ho opisuje ako jedno z najodľahlejších obývaných území sveta.

Čaká nás približne 6 hodín jazdy. Budeme zastavovať v starých wachánskych dedinách, stretávať miestnych ľudí a sledovať, ako sa mení spôsob života.

A teraz ďalší príbeh.

Pred viac ako 700 rokmi sa týmto regiónom pohyboval Marco Polo. Benátsky cestovateľ prechádzal Pamírom na svojej ceste smerom do Číny v 70. rokoch 13. storočia. National Geographic pri expedícii Wachánom dokonca používal označenie „Marco Polo Highway“ pre jednu z historických trás vedúcich týmto regiónom.

Kedysi tadiaľto viedli obchodné cesty spájajúce Čínu so západom. Potom prišli nové hranice a politické zmeny. National Geographic to vystihuje veľmi presne: z niekdajšej spojnice sa postupne stala slepá ulička.

Obed si dáme v Khandude, kde nás čaká registrácia, a pokračujeme do Qala-e Panja.

Ideme stále hlbšie do Wachánu. Pred nami je približne 6 hodín jazdy do Sarhad-e Broghil. Cesty sú horšie, dedín ubúda a hory okolo nás rastú.

Cestou sa zastavíme pri miestnych horúcich prameňoch.

A všimnite si mapu. Nachádzame sa v oblasti, kde sa stretávajú Hindúkuš a Pamír. National Geographic práve Wachán opisuje ako miesto stretu týchto veľkých horských systémov.

Je tu aj úplne iná príroda, než akú si väčšina ľudí predstaví pri slove Afganistan. Žijú tu snežné leopardy, vlky, rysy, medvede, kozorožce a legendárne ovce Marca Pola. Samce týchto divých oviec majú obrovské špirálovité rohy, ktoré môžu od jedného konca po druhý dosahovať takmer dva metre.

Nocľah v jednoduchom guesthouse v Sarhad-e Broghil.

Ak sme doteraz hovorili, že ideme na koniec sveta, dnes tam naozaj prichádzame.

Zo Sarhad-e Broghil vyrážame hlbšie do afganského Pamíru smerom k jazeru Chaqmaqtin. Pred nami je približne 6 hodín jazdy cez horské údolia a vysokohorskú krajinu.

Práve tu žijú afganskí Kirgizi, jedna z najizolovanejších komunít Strednej Ázie. Svoju krajinu nazývajú Bam-e Dunya – Strecha sveta. Veľká časť ich územia leží vo výške nad 4 000 metrov a tradične sa presúvajú so svojimi stádami podľa ročného obdobia a dostupnosti pastvy.

A predstavte si izoláciu, v ktorej tu ľudia donedávna žili. National Geographic pri návšteve afganských Kirgizov opisoval, že dostať sa z ich oblasti k najbližšej ceste znamenalo najmenej tri dni cesty cez hory a až potom nasledovala ďalšia cesta k mestu s obchodmi a základnou nemocnicou.

Večer strávime medzi kirgizskými rodinami. Uvidíme ich každodenný život, starostlivosť o zvieratá, dojenie aj prípravu jedla.

A presne kvôli tomuto sme sem prišli. Nie iba za horami, ale za ľuďmi a ich príbehmi.

Dnes nikam ďaleko nejdeme. Zostávame v Pamíre a konečne máme čas túto oblasť nielen prejsť, ale aj zažiť.

Navštívime jazero Chaqmaqtin, okolité osady a strávime čas s kirgizskými rodinami. Toto nie je skanzen ani predstavenie pripravené pre turistov. Ľudia tu žijú svoj každodenný život a my sme iba návštevníci.

Budeme sledovať život spätý so zvieratami, počasím a ročnými obdobiami. National Geographic opisuje afganských Kirgizov ako nomádov, ktorí sa tradične sťahujú so svojimi stádami niekoľkokrát do roka. Vysokohorské podmienky sú pritom také tvrdé, že na veľkej časti ich územia prakticky nemožno pestovať plodiny.

A okolo nás? Pamír. Strecha sveta.

Začíname návrat. Pred nami je jeden z najnáročnejších presunov celej cesty – približne 12 hodín jazdy.

Vraciame sa cez horské údolia, malé dediny a krajinu Wachánskeho koridoru späť do Qala-e Panja.

Dnes už možno budeme Wachán vnímať úplne inak. Na mape vyzerá ako zvláštny úzky výbežok Afganistanu. Keď ním však prechádzate, začnete chápať, čo znamená jeho izolácia. Hory na severe, hory na juhu, Čína pred nami a zvyšok Afganistanu stovky kilometrov za nami.

Večer príchod do Qala-e Panja.

Pokračujeme späť cez Wachán. Pred nami je opäť približne 12 hodín jazdy.

Budeme prechádzať miestami, ktoré sme videli cestou tam, ale po niekoľkých dňoch medzi Wachmi a Kirgizmi ich už možno budeme vnímať úplne inak.

Postupne sa vraciame z jedného z najizolovanejších regiónov Ázie späť do väčších miest. Večer príchod do Faizabadu.

Posledný afganský presun bude v porovnaní s tým, čo máme za sebou, krátky. Z Kunduzu vyrážame k hranici s Tadžikistanom, kam cesta potrvá približne 2 hodiny.

Za sebou nechávame Kábul, severný Afganistan, Badachšán, Wachánsky koridor a afganský Pamír.

Prešli sme miestami, ktorými kedysi putovali karavány a Marco Polo, miestami, ktorých dnešné hranice vznikli počas súperenia Britského a Ruského impéria, a nakoniec sme sa dostali medzi kirgizských nomádov na „Streche sveta“.

Toto nebola cesta za pamiatkami. Bola to cesta na koniec Afganistanu – za ľuďmi a príbehmi, ku ktorým sa človek nedostane každý deň.

Prekročíme hranicu a pokračujeme do Tadžikistanu – Dušanbe

Dnes nás čaká hlavné mesto Tadžikistanu – Dušanbe, jedno z najpríjemnejších a najzelenších miest Strednej Ázie. Začneme pri monumentálnom pamätníku Ismaila Samáního, zakladateľa významnej perzskej dynastie, po ktorom je pomenovaná aj tadžická mena. Prejdeme sa po hlavnej triede Rudaki a cez upravené parky centra mesta, kde uvidíme modernú tvár krajiny aj monumentálnu architektúru, ktorou sa Tadžikistan rád prezentuje.

Pozrieme si Námestie nezávislosti, prezidentský palác a jednu z dominánt mesta – obrovskú vlajku Tadžikistanu. Navštívime aj Národné múzeum, kde si priblížime históriu krajiny od starovekých civilizácií cez Hodvábnu cestu až po sovietske obdobie a vznik samostatného Tadžikistanu. Nevynecháme ani tradičný Mehrgon Bazaar, jedno z najlepších miest na pozorovanie každodenného života. Ovocie, koreniny, orechy, sušené marhule, miestne sladkosti – práve na trhu človek najlepšie pochopí, že Tadžikistan je stále pevne spojený so svojimi tradíciami.

Počas dňa si povieme aj o tom, prečo sa mesto volá Dušanbe – v tadžičtine totiž názov znamená „pondelok“ a odkazuje na niekdajší pondelkový trh. Z malej osady sa počas sovietskeho obdobia stalo hlavné mesto a dnes tu vedľa seba nájdeme široké bulváre, sovietsku architektúru, nové reprezentatívne budovy aj obyčajný každodenný život Tadžikov.

Odlietame späť do civilizácie menom domov. Stavíme sa, že počas tejto cesty ste pochopili, čo v skutočnosti znamená pojem najizolovanejší kút Ázie.