Prečo zbúrali starý bazár v kirgizskom meste Oš?
Som v meste Oš na juhu Kirgizska. Mesto nie je zaujímavé len tým, že je druhé najväčšie v krajine. Pre cestovateľov je dôležité najmä preto, že práve odtiaľto sa vyráža na slávnu Pamir Highway. A potom je tu bazár. Teda, bol tu.
Jeden z najstarších bazárov v celej Strednej Ázii. Miesto, kde sa po stáročia stretávali obchodníci putujúci po Hodvábnej ceste a kde sa obchodovalo prakticky až do dnešných dní. Miestni sem chodili za svojimi známymi predajcami, nakupovali zeleninu, ovocie, mäso, koreniny, domáce výrobky… vlastne všetko, čo si viete predstaviť.
Toto miesto som mal veľmi rád.
Vizuálne možno nebolo také pôsobivé ako bazáre v Taškente či Ašchabade, ale malo svoju atmosféru. Rád som si tu dal čaj, plov alebo kumys a potom sa len tak bezcieľne prechádzal medzi stánkami a pozoroval každodenný život. Pozorné oko si však možno všimlo, že píšem v minulom čase.
Starý bazár dal miestny magistrát zbúrať a teraz sa čaká, čo vznikne na jeho mieste. Priznám sa, zosmutnel som. Zaspomínal som si a pri čaji na úplne inom mieste som sa dostal do mierne filozofickej nálady. A viete, na čo som prišiel?
Nechcem nikdy prepadnúť cestovateľskému spomienkovému optimizmu. Tomu známemu: „Už to nie je, čo bývalo. Vtedy to bolo lepšie, krajšie, autentickejšie a cestovateľsky zaujímavejšie.“
Miesta sa jednoducho menia. Mestá sa menia. Ľudia sa menia. A často až po rokoch zistíme, či to bola zmena k lepšiemu alebo k horšiemu.
Samozrejme, moja prvá spomienka na starý bazár v Oši zostane silná a nový bazár ju asi len ťažko prekoná. Ale možno je to aj tým, že ten starý bol jednoducho môj. Bol spojený s konkrétnym obdobím môjho cestovania, s ľuďmi, vôňami, jedlom a zážitkami.
Každý z nás má také miesto. Vrátite sa po rokoch do mesta a chcete zájsť do starej dobrej reštaurácie. Už tam nie je. Hľadáte podnik, kde ste kedysi presedeli celý večer. Zmizol. Ulica, ktorú si pamätáte, vyzerá úplne inak. A prvá reakcia býva: škoda, kedysi to bolo lepšie.
Lenže bolo?
Ako sa zmenilo Káthmandu od príchodu hippies v 70. rokoch?
Stretnutie so starším Nepálcom, ktorý zažil Káthmandu už v 70. rokoch, mi ukázalo, aký relatívny je náš cestovateľský pohľad na to, čo bolo kedysi lepšie.
Hlavné mesto Nepálu je moja cestovateľská láska a asi ma nikdy neprestane baviť. Okrem historických námestí Durbar to nie je mesto, ktoré by človeka dostalo klasickou krásou. Jeho čaro je niekde inde. Chaos, trúbenie, prach, hluk, motorky, opice a neustály pohyb. Poznáte vôbec niekoho, koho by Káthmandu nebavilo?
Pri poslednej návšteve, keď sme tam nakrúcali Dve tváre sveta, som si trochu zašomral a povedal vetu: „Káthmandu už nie je to, čo bývalo.“
Začul ma starší pán a veľmi elegantne mi vysvetlil, prečo môj pohľad nemusí byť úplne správny.
„Pozri, ja som zažil Káthmandu v 70. rokoch, keď sem prichádzali hippies. Vieš, ako to mesto vtedy vyzeralo? Čo sme tu zažívali? Mesto sa mení a musíme to prijať.“
A mal pravdu.
Keby začal porovnávať svoje Káthmandu zo 70. rokov s tým mojím z prvých návštev, aj moje „staré dobré Káthmandu“ by bolo z jeho pohľadu možno príliš moderné, turistické a komerčné.
A presne vtedy som si uvedomil, aký relatívny je ten náš cestovateľský pohľad na minulosť.
Samozrejme, jeho Káthmandu zo 70. rokov by som veľmi rád zažil. Z cestovateľského pohľadu muselo byť fascinujúce. Boli tam prevažne lokálne podniky, žiadne globálne hotelové a gastronomické siete. Cestovatelia sedeli v hosteloch a celé večery si rozprávali, kadiaľ prišli, kde prespali, čo videli a ako sa dostať ďalej.
Dnes? Vytiahnete mobil a za desať sekúnd viete takmer všetko. Je to horšie? Alebo len iné?
Ako sa zmenila bangkokská Khao San Road od roku 2003?
Khao San Road v Bangkoku sa od roku 2003, keď bola centrom nezávislého lacného cestovania, zmenila na ulicu so západnou gastronómiou a vyššími cenami, no to neznamená, že vtedy bolo cestovanie automaticky lepšie.
Khao San Road pozná asi každý, kto niekedy cestoval po juhovýchodnej Ázii. A takmer každý má na túto ulicu svoj názor.
Keď som sem prvýkrát prišiel v roku 2003, bola jedným z centier nezávislého cestovania. Lacné hostely, domáca kuchyňa, cestovné agentúry, bary, diskotéky a nikdy nekončiaci ruch. Stretávali sa tu ľudia, ktorí cestovali po Thajsku, Laose, Kambodži, Vietname či ďalej do Ázie.
Dnes je Khao San Road iná. Nájdete tu západnú gastronómiu, drahšie podniky, kvalitnejšie hotely a ceny, pri ktorých si občas poviete, či ste ešte stále v tej istej ulici. Mne osobne sa dnešná Khao San Road páči menej.
Ale nebudem tvrdiť, že v roku 2003 bolo cestovanie lepšie, krajšie, autentickejšie a hlavne „pravé“.
Prdky makové.
Každá doba má niečo, čo tá predchádzajúca nemala. A zároveň každá o niečo prichádza. To, čo dnes považujeme za samozrejmosť, možno o dvadsať rokov nebude existovať a budeme na to spomínať presne tak, ako dnes spomíname na staré hostely, bazáre či reštaurácie.
Možno bude o dvadsať rokov sedieť nejaký cestovateľ na Khao San Road a hovoriť: „Keby ste to tu videli v roku 2026. To ešte malo atmosféru!“ A my sa budeme len usmievať.
Čo môže nahradiť zbúraný bazár v Oši?
Zánik starého bazára v Oši ma mrzí, no problémom nie je zmena samotná, len to, keby namiesto nej zmizlo to, čo robí Oš Ošom.
Preto ma zánik starého bazára v Oši mrzí. Veľmi. Bol súčasťou mesta, ktoré som poznal, a jedným z miest, kam som sa rád vracal. Ale nič s tým nenarobím.
Teraz som skôr zvedavý, čo príde namiesto neho. Ak vznikne nový bazár, kam sa vrátia miestni predajcovia, vôňa korenia, ovocia, mäsa, čerstvého chleba, čaju a každodenný ruch, možno si k nemu časom vytvorím nový vzťah.
Oveľa viac by ma mrzelo, keby namiesto neho vyrástol obrovský supermarket alebo sterilné nákupné centrum, kde síce kúpite všetko pod jednou strechou, ale už nebudete vedieť, či ste v Oši, Bratislave alebo niekde úplne inde. Pretože zmena sama osebe nie je problém.
Problém by bol, keby sa pri nej stratilo to, čo robí Oš Ošom a Strednú Áziu Strednou Áziou.
A možno je to celé ešte jednoduchšie. Nemusíme sa tváriť, že všetko nové je automaticky lepšie. Rovnako však nemusíme veriť, že všetko staré bolo lepšie len preto, že sme to zažili mladší, prvýkrát a s batohom na chrbte. Svet sa mení.
A našou úlohou cestovateľov asi nie je držať ho nasilu v podobe, v akej sme si ho prvýkrát zamilovali. Skôr sa pozerať, čo z neho mizne, čo nové prichádza a snažiť sa pochopiť prečo.
