Mal som jeden cestovateľský sen. Vidieť na vlastné oči jednu z najutajovanejších ponorkových základní, ktoré Sovietsky zväz vybudoval mimo svojho územia. Nie niekde na Kryme, v Murmansku či vo Vladivostoku, ale oveľa bližšie k nám – v Albánsku. Až teraz sa mi to podarilo.
Nie preto, že by som celé roky čakal na špeciálne povolenie, vybavoval známosti na albánskom ministerstve obrany alebo sa snažil presvedčiť armádu, aby ma pustila dnu. Dôvod bol oveľa prozaickejší. Jednoducho som si na to nevedel nájsť čas. O ostrove Sazan som pritom roky čítal, hľadal staré fotografie, mapy a dokumenty a zaujímalo ma najmä obdobie, keď sa Albánsko stalo jedným z najdôležitejších bodov Sovietskeho zväzu v Stredomorí.
Sazan leží pri vstupe do Vlorského zálivu, na strategickom mieste medzi Jadranským a Iónskym morom. Má približne 5,7 km² a dnes na ňom nežije žiadne stále civilné obyvateľstvo. Keď sa však pozriete na mapu, okamžite pochopíte, prečo bol taký dôležitý. Kto kontroloval tento priestor a Otrantský prieliv medzi Albánskom a Talianskom, mal veľmi dobrý prehľad o pohybe lodí smerujúcich do Jadranského mora.
Jeho vojenská história sa nezačala Sovietmi. Po prvej svetovej vojne pripadol ostrov Taliansku a Taliani tu vybudovali opevnenia, kasárne a ďalšiu vojenskú infraštruktúru. Počas druhej svetovej vojny ho využívali talianske a neskôr aj nemecké jednotky. Definitívne pripadol Albánsku na základe Parížskej mierovej zmluvy v roku 1947.
Potom prišla studená vojna. Albánsko Envera Hodžu bolo v 50. rokoch verným spojencom Moskvy a po vzniku Varšavskej zmluvy získala krajina pre Sovietsky zväz obrovský strategický význam. Sovieti začali budovať a modernizovať vojenské zariadenia v okolí Vlory, na Sazane a predovšetkým v neďalekom Pasha Limane. V roku 1958 sem dorazili sovietske ponorky projektu 613, ktoré NATO označovalo ako Whiskey class. Celkovo ich bolo dvanásť. Išlo o diesel-elektrické útočné ponorky a pre Sovietsky zväz predstavovali prvú vážnu možnosť dlhodobejšie pôsobiť s ponorkovými silami priamo v Stredomorí.
A práve tu treba trochu spresniť legendu o „ponorkovej základni Sazan“. Hlavnou základňou sovietskych ponoriek bol Pasha Liman na druhej strane Vlorského zálivu, zatiaľ čo Sazan tvoril súčasť celého silne militarizovaného systému. Na ostrove boli vojenské zariadenia, sklady, opevnenia, tunely, torpédové jednotky a podľa dobových spravodajských správ aj priestory určené pre ponorky. Americká CIA v správe z roku 1961 opisovala Sazan ako mimoriadne strážený priestor, kam civilisti nemali prístup a ku ktorému sa nemali približovať ani civilné lode.
Keď si človek prečíta odtajnené spravodajské dokumenty z tohto obdobia, pochopí, aká atmosféra okolo ostrova panovala. Sazan dostal prezývku „Červený Gibraltár“. Západné tajné služby sledovali budovanie podzemných priestorov, skladov paliva, delostreleckých postavení a ďalšej vojenskej infraštruktúry. Nie všetky dobové správy boli presné – niektoré odhady o počte ponoriek či veľkosti podzemných priestorov boli evidentne prehnané – ale samotná existencia rozsiahlej vojenskej infraštruktúry bola reálna.
Na vrchole významu bolo v oblasti 12 sovietskych ponoriek triedy Whiskey. Sovieti sem poslali aj pomocné plavidlá, tankery, remorkéry, zásobovacie lode, potápačské plavidlá či plávajúce technické základne. Na Sazane vznikla už v roku 1954 torpédová jednotka a v roku 1958 bola vytvorená ponorková jednotka. Ostrov bol prakticky vojenským územím a podľa viacerých zdrojov sa počas studenej vojny počet vojakov umiestnených na Sazane pohyboval až okolo 3 000 mužov.
Režim bol jednoduchý: civilisti sem nemali čo chodiť. Prístup na ostrov bol kontrolovaný, pohyb lodí v jeho okolí obmedzený a vojenské zariadenia patrili medzi najstráženejšie objekty komunistického Albánska. Neskôr, keď už Sovieti odišli, Enver Hodža pokračoval v militarizácii ostrova. Jeho režim žil v permanentnej predstave, že Albánsko môže byť napadnuté NATO, Sovietskym zväzom, Juhosláviou alebo prakticky kýmkoľvek. Sazan preto zostal vojenským priestorom plným bunkrov, skladov, pozorovacích stanovíšť a podzemných objektov.
Sovietska kapitola pritom trvala prekvapivo krátko. Vzťahy medzi Enverom Hodžom a Nikitom Chruščovom sa na prelome 50. a 60. rokov prudko zhoršili. Albánsko sa začalo prikláňať k Mao Ce-tungovej Číne a spor sa preniesol aj na vojenskú základňu pri Vlore. V roku 1961 Moskva dokonca požadovala, aby z Pasha Limanu odišiel albánsky personál a základňa prešla pod výlučné sovietske velenie. Albánci odmietli.
Nasledoval jeden z najzaujímavejších rozchodov medzi dvoma komunistickými krajinami. Sovieti z Albánska odišli, ale nie všetko si odniesli. Štyri ponorky triedy Whiskey zostali Albánsku, ktoré ich následne zaradilo do vlastného námorníctva. Z krajiny, ktorá mala byť jednou z najdôležitejších sovietskych námorných opôr v Stredomorí, sa v priebehu niekoľkých mesiacov stal nepriateľ Moskvy.
A Sazan sa opäť uzavrel pred svetom. Keď dnes po ostrove kráčate, stále tu vidíte pozostatky tejto éry. Opustené vojenské budovy, kasárne, bunkre, tunely, sklady a infraštruktúru krajiny, ktorá desaťročia očakávala vojnu. Niektoré budovy sa rozpadajú, ďalšie už pohltila vegetácia. Po páde komunizmu stratil ostrov väčšinu svojho vojenského významu a dnes je súčasťou morského národného parku Karaburun-Sazan.
Pre mňa však Sazan nebol o plážach ani o výlete loďou z Vlory. Chcel som vidieť miesto, o ktorom som roky čítal. Miesto, kde sa na konci 50. rokov stretli záujmy Sovietskeho zväzu, komunistického Albánska a NATO. Miesto, kde stáli sovietske ponorky pripravené operovať v Stredomorí a kde ešte pred niekoľkými desaťročiami obyčajný človek nemal šancu vystúpiť na breh.
Trvalo mi dlho, kým som sa sem konečne dostal. Nie pre zákaz, víza ani povolenia. Len som si na Sazan musel konečne nájsť čas.
Ako vyzerá bývalá tajná vojenská základňa dnes, čo z nej zostalo a kam sa nám podarilo dostať? Pozrite si naše nové video zo Sazanu.
Ako sa dostať na ostrov Sazan
- Východiskovým miestom je Vlora (Vlorë) na juhu Albánska.
- Zo Slovenska je praktické letieť do Tirany a odtiaľ pokračovať autom alebo autobusom do Vlory.
- Z Vlory na Sazan sa ide loďou – plavby ponúkajú miestne turistické spoločnosti priamo v prístave.
- Najčastejšie ide o jednodňový výlet, ktorý kombinuje Sazan s polostrovom Karaburun a okolitými zátokami.
- Plavba z Vlory trvá približne hodinu, podľa typu lode a podmienok na mori.
- Na ostrove nie je klasická turistická infraštruktúra – žiadne mesto, hotely ani bežné reštaurácie.
- Nie všetky vojenské objekty sú voľne prístupné. Časť ostrova a niektoré bývalé vojenské priestory môžu byť uzavreté alebo obmedzené.
- Najlepšie obdobie je od neskorej jari do začiatku jesene, keď z Vlory premáva najviac turistických lodí.
- Výlet si v sezóne viete kúpiť priamo vo Vlore, prípadne rezervovať vopred cez miestnych lodných operátorov.
