Stojím pred železničnou stanicou v Szegede. A práve takéto miesta mám na cestovaní rád. Na prvý pohľad je to obyčajná stanica – ľudia prichádzajú a odchádzajú, niekto uteká na vlak, iný čaká s kufrom na nástupišti. Keď sa však začnete trochu viac zaujímať o jej príbeh, zistíte, koľko historických súvislostí sa môže skrývať za jednou budovou.
A presne toto ma na cestovaní baví. Navštívite jedno mesto, potom druhé, prečítate si jeden príbeh, zapamätáte si jedno meno a po čase zistíte, že veci, ktoré ste dovtedy vnímali úplne oddelene, spolu súvisia.
Napríklad Szeged a Bratislava. Železnica dorazila do Szegedu už v roku 1854 a o štyri roky neskôr tu vyrástla prvá stála železničná stanica. Koncom 19. storočia však mesto rástlo, pribúdali cestujúci aj náklad a pôvodná budova prestávala stačiť. Preto ju začiatkom 20. storočia prestavali na reprezentatívnu hlavnú stanicu. Jej podobu navrhol významný architekt uhorských štátnych železníc Ferenc Pfaff.
A tu prichádza zaujímavá súvislosť. S menom Ferenca Pfaffa sa totiž o niekoľko rokov neskôr stretávame aj u nás. Vtedajší Prešporok dostal v roku 1905 novú staničnú budovu a aj za jej návrhom stál práve Pfaff.
Keď teda dnes stojím pred stanicou v Szegede, pozerám sa na akúsi architektonickú príbuznú našej hlavnej stanice v Bratislave. Na prvý pohľad by ste to možno nepovedali. Bratislavská stanica bola počas 20. storočia výrazne prestavaná a jej pôvodná podoba sa z veľkej časti stratila. Pod všetkými neskoršími úpravami sa však stále ukrýva stavba, ktorú navrhol ten istý človek ako stanicu predo mnou.
A nejde iba o architektúru. Pred viac ako sto rokmi neboli Szeged a Prešporok mestami dvoch rôznych štátov. Obe patrili do Uhorska a obe boli súčasťou rýchlo sa rozvíjajúcej železničnej siete, ktorá prepájala Budapešť s jednotlivými regiónmi monarchie. Železnica výrazne zmenila predstavu ľudí o vzdialenosti. Mestá, medzi ktorými sa dovtedy cestovalo celé dni, sa zrazu ocitli na jednej železničnej mape.
Szeged mal v tejto sieti dôležité postavenie. Už v roku 1854 trvala cesta vlakom odtiaľto do Pešti približne desať hodín. Dnes by sme pri desaťhodinovej ceste medzi Szegedom a Budapešťou pravdepodobne žiadali od železníc vysvetlenie, vtedy to bol technologický pokrok.
O niekoľko desaťročí neskôr tadiaľ prechádzala dokonca jedna z najslávnejších železničných liniek sveta – Orient Express, ktorý od roku 1883 spájal západnú Európu s juhovýchodom kontinentu.
Aj preto sa dnes vydám zo Szegedu ďalej vlakom. Nie preto, že by to bol vždy najrýchlejší alebo najpohodlnejší spôsob dopravy. Železnica nám však dovolí aspoň na chvíľu pozerať sa na strednú Európu tak, ako ju videli ľudia pred viac ako sto rokmi – nie ako na Maďarsko, Slovensko či Rakúsko oddelené dnešnými hranicami, ale ako na priestor prepojený koľajnicami, stanicami a mestami.
Možno práve železnica najlepšie ukazuje, že dnešné hranice sú často mladšie než koľajnice, po ktorých cestujeme.Vlaky tu jazdili dávno predtým, než sa na mapách objavili čiary, pri ktorých dnes vyťahujeme pasy a občianske preukazy.
Prebudím sa z historického rozjímania, nastúpim do pripraveného vlaku a vydám sa v ústrety ďalším zážitkom. Tentoraz ich však budem musieť spracovávať v neklimatizovanom vozni.
Kde sú tie srbské vlaky, ktoré išli dvestovkou a ešte v nich fungovala aj klimatizácia?Poviem si však, že frflať nebudem. Prežil som už aj horšie presuny. Otváram okno a do kupé sa okamžite natlačí horúci vzduch. Žiadny príjemný letný vánok. Skôr fén nastavený na maximum.
Vlak sa rozbieha a krajina za oknom sa postupne vyrovnáva, až pripomína biliardový stôl. Kecskemét, Cegléd a ďalšie stanice prichádzajú a miznú. Za nimi polia, dediny, kostolné veže a opäť polia.
Tst-tst, tst-tst, tst-tst.
Pravidelný rytmus kolies sa rozlieha vlakom a napriek jeho veku sa miestami šinieme rýchlosťou okolo 170 kilometrov za hodinu. Všetko ide načas a nebyť nefungujúcej klimatizácie, bol by to vlastne len obyčajný presun. Jeden z tých, ktoré človek absolvuje a o pár dní si z nich nepamätá takmer nič.
Lenže keď necestujete iba z bodu A do bodu B, ale hľadáte aj príbehy, obyčajná cesta vlakom začne vyzerať trochu inak.A presne tak je to pri príchode do Budapešti.
Budapešť poznáme. Alebo si to aspoň myslíme. Parlament, Dunaj, Reťazový most, Budínsky hrad, termálne kúpele. Pre nás zo Slovenska je taká blízka, že ju niekedy vnímame takmer ako samozrejmosť. A práve preto často prehliadame veci, ktoré máme priamo pred nosom.
Napríklad železničnú stanicu Nyugati pályaudvar.
Na prvý pohľad je to veľká železničná hala zo skla a železa. Ľudia vystúpia, pozrú na tabuľu odchodov, ponáhľajú sa na električku či metro a idú ďalej. Keď však zdvihnete oči a začnete sa zaujímať o jej históriu, zistíte, že stojíte na jednom z dôležitých miest stredoeurópskej železničnej histórie.
Na tomto mieste totiž stála už prvá železničná stanica v Pešti. V roku 1846 odtiaľ vyrazil vlak na trať medzi Pešťou a Vácom. O tri desaťročia neskôr už pôvodná budova nestačila rastúcemu mestu ani železničnej doprave, a tak padlo rozhodnutie postaviť novú.
Lenže bol tu jeden malý problém. Stará stanica stále fungovala. Celú situáciu si predstavujem asi takto:
„Potrebujeme novú stanicu.“
„Dobre. A čo urobíme so starou?“
„Nič. Zatiaľ.“
Novú stanicu totiž začali stavať okolo a ponad tú pôvodnú, zatiaľ čo zo starej naďalej odchádzali vlaky. Až keď bola nová hala hotová, pôvodnú budovu, ktorá sa medzitým ocitla čiastočne pod jej strechou, postupne rozobrali. Prevádzka mala jednoducho prednosť. Cestujúci potrebovali cestovať a stavbári stavať, tak robili oboje naraz.
Novú stanicu otvorili 28. októbra 1877. Projekt pripravil rakúsky architekt August de Serres a veľkolepú železnú konštrukciu realizovala spoločnosť Gustava Eiffela.
Áno, toho Eiffela.
Keď sa dnes prechádzate pod obrovskou presklenou halou, stojí za to uvedomiť si jeden detail. Eiffelova veža v Paríži vtedy ešte neexistovala. Vyrástla až o dvanásť rokov neskôr.Budapešť tak mala konštrukciu od Eiffelovej spoločnosti skôr, než sa jeho meno navždy spojilo s Parížom.
A zrazu sa na Nyugati nepozerám iba ako na miesto, kde končí jeden vlak a začína ďalší. Je to pripomienka obdobia, keď Budapešť prudko rástla, Rakúsko-Uhorsko pokrývali nové železničné trate a vlak zásadne menil spôsob, akým ľudia cestovali. Vzdialenosť, na ktorú ešte ich rodičia potrebovali niekoľko dní, sa dala zvládnuť za pár hodín.
Možno preto mám staré železničné stanice tak rád. A možno aj preto som už vyskúšal vlaky vo viac ako päťdesiatich krajinách. Každá je trochu iná, ale staré stanice majú jednu spoločnú vlastnosť – často si pamätajú viac štátov než ľudia, ktorí nimi dnes prechádzajú. Hranice sa posúvajú, monarchie vznikajú a zanikajú, mestá menia názvy a štáty vlajky. Politici prekresľujú mapy.
Koľajnice však často zostávajú. A niekedy vás privedú na miesto, okolo ktorého ste prešli desaťkrát, aby ste si až na jedenásty raz uvedomili, že ste celý čas chodili okolo príbehu, o ktorom ste vôbec nevedeli.
