Hongkong je mesto, ktoré sa nedá pochopiť na prvý pohľad. Možno ani na druhý. Je to miesto, kde sa nedostatok priestoru zmenil na architektonickú ambíciu a kde sa každodenný život odohráva nie medzi budovami, ale v nich – nad sebou, pod sebou, vedľa seba. Už pri prvom pohľade na panorámu je jasné, že toto mesto sa nerozhodlo rásť do šírky, ale do výšky. Nemalo veľmi na výber. Z jednej strany more, z druhej hory, a medzi tým tlak miliónov ľudí. Výsledkom je viac než 9 000 budov vyšších ako 14 poschodí – viac než kdekoľvek inde na svete. Jeden z prvých moderných mrakodrapov, Jardine House z roku 1972, bol svojho času najvyšší v Ázii a dodnes pôsobí zvláštne so svojimi okrúhlymi oknami, akoby ho niekto navrhol skôr pre budúcnosť než pre svoju dobu. Dnes nad mestom dominuje International Commerce Centre, dokončené v roku 2010, ktoré sa so svojimi 484 metrami stráca v hmle a oblakoch, akoby ani nepatrilo do rovnakého sveta ako ulice pod ním.
Pod touto vertikálnou džungľou funguje systém, ktorý drží mesto pri živote – MTR. Metro, ktoré začalo fungovať v roku 1979, sa za niekoľko desaťročí rozrástlo na sieť s dĺžkou približne 270 kilometrov a viac než 160 stanicami. Denne prepraví okolo 5 miliónov ľudí, ročne takmer dve miliardy jázd. Je presné, rýchle a spoľahlivé do takej miery, že aj minútové meškanie pôsobí ako malá katastrofa. V meste, kde každý centimeter niečo stojí, nie je MTR len dopravný prostriedok – je to neviditeľná infraštruktúra, bez ktorej by sa Hongkong jednoducho zastavil.
A potom je tu Hongkong, ktorý pomaly mizne. Kedysi jeho ulice osvetľovali tisíce neónových nápisov. V 80. a 90. rokoch ich bolo viac než 10 000 a vytvárali ikonickú nočnú scenériu, ktorú poznáme z filmov a fotografií. Dnes ich zostali len stovky. Prísnejšie predpisy, vysoké náklady a moderné LED obrazovky postupne vytláčajú staré neóny. Svetlo je možno jasnejšie, ale niečo z atmosféry sa stratilo – akoby mesto pomaly strácalo vlastný rukopis.
Hongkong je zároveň mestom, ktoré sa naučilo riešiť problémy netradične. Napríklad eskalátorom. Central–Mid-Levels Escalator, dokončený v roku 1993, vznikol ako odpoveď na jednoduchú otázku: ako dostať ľudí z finančného centra do obytných štvrtí na strmých svahoch bez toho, aby denne absolvovali vyčerpávajúci výstup? Výsledkom je viac než 800 metrov dlhý systém eskalátorov a pohyblivých chodníkov, ktorý prekonáva prevýšenie približne 135 metrov. Ráno ide dole, aby ľudia stihli prácu, poobede sa otočí a vezie ich späť domov. Denne ho využívajú desaťtisíce ľudí, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete.
A potom, len kúsok od tohto chaosu, stojí Budha. Tian Tan Buddha na ostrove Lantau, dokončený tiež v roku 1993, sedí pokojne vo výške 34 metrov a váži viac než 250 ton. Vedie k nemu 268 schodov, ktoré človek stúpa pomaly, často v tichu, akoby už samotná cesta bola súčasťou rituálu. Zhora sa pozerá na mesto, ktoré nikdy nespí, a pôsobí, akoby sa ho ten ruch vôbec netýkal.
No Hongkong nie je len o ikonách. Je aj o realite, ktorá je často menej fotogenická. Bývanie patrí medzi najdrahšie na svete a priestor je luxus, ktorý si nemôže dovoliť každý. Vznikli tu tzv. „cage homes“ – malé kovové klietky v preplnených bytoch, kde ľudia doslova bývajú na ploche, ktorá by inde slúžila ako skriňa. Vedľa toho existujú „nano flats“, byty s rozlohou desať či dvadsať metrov štvorcových, ktoré sa predávajú za ceny, za ktoré by si inde kúpil dom. Hongkong je v tomto smere extrém – fascinujúci aj neúprosný zároveň.
A predsa, stačí odísť pár kilometrov od centra a mesto sa zrazu rozplynie v zeleni. Približne 40 % územia Hongkongu tvoria prírodné parky. Hory, džungľa, opustené pláže a stovky kilometrov turistických trás. Jedným z najznámejších je Dragon’s Back – chodník, ktorý ponúka výhľady na more aj na nekonečné zelené kopce. Je zvláštne stáť tam a uvedomiť si, že len o pár minút späť sa nachádza jedno z najhustejšie osídlených miest planéty.
Do tejto zvláštnej rovnováhy medzi minulosťou a prítomnosťou zapadajú aj dvojposchodové električky. Jazdia tu od roku 1904 a stále sa pomaly presúvajú ulicami ostrova Hong Kong. Sú lacné, trochu zastarané a úplne neprehliadnuteľné. Denne nimi prejde okolo 200 000 ľudí, no skôr než dopravný prostriedok pôsobia ako pohyblivá spomienka na časy, keď bolo mesto ešte o niečo pomalšie.
Hongkong je aj nákupným rajom. Ako free port nemá DPH ani väčšinu ciel, čo z neho robí magnet pre všetkých, ktorí chcú nakupovať – od elektroniky až po luxusné značky. Obchodné centrá tu nie sú len miestom na nákup, ale často aj únikom pred horúčavou, dažďom či davom. Niekedy má človek pocit, že celé mesto je vlastne jedno veľké nákupné centrum, ktoré sa len náhodou rozrástlo o ulice.
A nad tým všetkým visí ešte jedna vrstva, menej viditeľná, no o to dôležitejšia. Hongkong funguje od roku 1997 pod princípom „jedna krajina, dva systémy“. Má vlastný právny systém, vlastnú menu a odlišné fungovanie než pevninská Čína. Tento model má platiť do roku 2047, no už dnes je cítiť, že ide o krehkú rovnováhu. Mesto tak existuje nielen medzi nebom a zemou, ale aj medzi dvoma svetmi.
Hongkong je plný kontrastov – medzi výškou a stiesnenosťou, medzi tradíciou a modernitou, medzi pokojom a neustálym pohybom. A možno práve preto si ho človek nezapamätá ako jedno mesto, ale ako sériu obrazov, ktoré do seba nikdy úplne nezapadnú – a predsa spolu fungujú.
Ak by ste s nami chceli objaviť aj v známych krajinách menej známe oblasti, poďte s nami. Celú ponuku na tento rok nájdete na www.navratil.travel
