Keď v auguste 2021 americké jednotky narýchlo opúšťali Afganistan, svet sledoval dramatické zábery z letiska v Kábule. Ľudia sa snažili dostať do lietadiel, niektorí sa dokonca držali podvozkov strojov v nádeji, že uniknú. Vtedy mnohí svetoví lídri opatrne upokojovali verejnosť. Tvrdili, že Taliban už nie je taký, aký bol pred dvadsiatimi rokmi. Že sa poučil. Že tentoraz bude miernejší.
Realita sa však ukázala úplne iná.
Taliban postupuje pomaly, ale systematicky. Deň za dňom, mesiac za mesiacom odkrojuje z práv afganských žien. Najprv prišli drobné obmedzenia, ktoré sa dali vysvetliť ako „dočasné opatrenia“. Potom ďalšie. A dnes sa mnohé ženy ocitli v situácii, keď prakticky zmizli z verejného života.
Najnovšie nariadenia dokonca hovoria o tom, že muž môže fyzicky potrestať svoju manželku a nebude potrestaný, pokiaľ jej nespôsobí jasnú otvorenú ranu. Inými slovami – modriny či bolesť nie sú problém. Paradoxne, aj zlomenina môže zostať bez trestu, ak nie je zjavná.
Takéto rozhodnutia ukazujú, ako sa krajina postupne mení na miesto, kde má polovica populácie čoraz menej práv.
Najväčší šok v Mazar-e-Sharif
Najväčší šok zažijem v posvätnom meste Mazar-e-Sharif, kde sa nachádza svätyňa, kde je podľa miestnych pochovaný Ali – štvrtý Imám. Celé miesto obklopuje krásna záhrada.
Tu som pred jedenástimi rokmi spravil svoj asi najkrajší záber, kde sa otec, mama a dcéra spoločne fotia. Do záberu mi vletela holubica a vznikla snímka, ktorá mi vždy vyčarí úsmev na tvári.
Dnes takýto záber nespravíte aj preto, že Taliban zakázal ženám vôbec vstúpiť do parku. Len muži!
Dokonca aj tie holubice sa postupne vytratili. Stojím tam a som smutný. Ďalšia rana, ktorá má vyskúšať odolnosť tohto národa. Kam až zájde Taliban? Nestačí, že ženy nesmú študovať na vysokej škole (na prvom stupni môžu), musia sa zahaľovať a nie je im dovolené vykonávať mnohé povolania? Čím si to miestne ženy zaslúžili?
Prešiel som celý moslimský svet, ale nikde som nevidel takto prísne pravidlá. Ani v koráne sa nič také nespomína, ale Taliban si ide svoju ligu.
Škola, ktorá končí príliš skoro
Jedným z prvých rozhodnutí Talibanu bolo obmedzenie vzdelania pre dievčatá.
Dievčatá môžu chodiť do školy len do približne šiestej triedy. Potom sa ich vzdelanie jednoducho končí. Stredné školy sú pre ne zatvorené a univerzity tiež. Mnohé študentky, ktoré mali pred sebou posledné semestre, sa jedného dňa zobudili a zistili, že ich štúdium sa skončilo.
Pre krajinu je to katastrofa. Bez vzdelania nevzniknú lekárky, učiteľky ani odborníčky. Afganistan tak postupne prichádza o celú generáciu žien, ktoré mohli krajinu posunúť dopredu.
Práca, ktorú ženy stratili
Pred rokom 2021 pracovali ženy v Afganistane v rôznych profesiách. Boli novinárkami, učiteľkami, úradníčkami, podnikateľkami či pracovníčkami mimovládnych organizácií.
Dnes je väčšina týchto pracovných miest pre ženy zakázaná. Ženy nesmú pracovať v štátnej správe. Nemôžu byť sudkyňami ani policajtkami. Mnohé médiá prepustili svoje redaktorky, pretože ženy sa nemôžu objavovať na obrazovke alebo pracovať v redakciách spolu s mužmi.
Veľký zásah prišiel aj pre humanitárne organizácie. Taliban zakázal ženám pracovať v mnohých mimovládnych organizáciách. Paradoxom je, že práve ženy často pomáhali iným ženám – napríklad v zdravotníctve alebo sociálnej pomoci.
Dnes tak tisíce rodín prišli o jediný príjem.
Verejný priestor len pre mužov
Postupne začali miznúť ženy aj z ulíc.
Taliban zakázal ženám vstup do parkov, telocviční či verejných kúpeľov. Miesta, ktoré kedysi slúžili ako priestor na oddych alebo stretnutie, sú dnes výhradne mužskou záležitosťou. Niektoré reštaurácie prestali ženy obsluhovať. Inde môžu prísť len v oddelených miestnostiach alebo v presne určených hodinách. V mestách, kde kedysi ženy chodili do práce alebo na nákupy, dnes často vidíte takmer výlučne mužov.
Cestovanie pod dohľadom
Jedným z najviditeľnejších obmedzení je aj pohyb.
Žena nesmie cestovať sama na dlhšiu vzdialenosť bez mužského sprievodu – takzvaného mahrama. Tým môže byť manžel, otec alebo brat. Bez jeho prítomnosti sa mnohé ženy nedostanú ani do iného mesta. Pre mnohé to znamená, že sú prakticky uväznené vo svojom okolí. Ak mužský príbuzný nechce alebo nemôže cestovať, žena jednoducho zostáva doma.
Oblečenie a neviditeľnosť
Taliban tiež prísne kontroluje oblečenie.
Ženy musia byť na verejnosti úplne zahalené. Najčastejšie nosia burku alebo dlhý čierny odev, ktorý zakrýva celé telo a často aj tvár. Viditeľné môžu byť len oči. Ak žena pravidlá poruší, trest nemusí postihnúť len ju. Taliban často potrestá jej mužského príbuzného – otca, manžela alebo brata. Zodpovednosť tak prenášajú na rodinu. Výsledkom je, že ženy sa z ulíc postupne vytrácajú. Nie preto, že by nemohli fyzicky vyjsť von, ale preto, že každé porušenie pravidiel môže mať následky.
Kultúra, hudba a bežný život
Zmenil sa aj každodenný život. Hudba je vo veľkej miere zakázaná. Kultúrne podujatia prakticky zmizli. Ženy nemôžu športovať ani navštevovať telocvične.
Dokonca aj kozmetické salóny, ktoré boli jedným z posledných miest, kde sa ženy mohli stretávať a rozprávať, Taliban zatvoril. Postupne tak miznú aj malé momenty radosti.
Krajina bez polovice obyvateľstva
Afganistan sa tak pomaly mení na krajinu, kde ženy síce existujú, ale nie sú viditeľné. Zmizli z univerzít, z kancelárií, z parkov aj z televízie. Keď kráčate ulicami niektorých miest, máte pocit, akoby tam polovica populácie jednoducho prestala existovať. A keď stojím v záhrade v Mazar-e-Sharif, kde som kedysi fotil rodinu s malým dievčaťom a holubicou, uvedomím si jednu vec. Najväčšia zmena v Afganistane nie je len politická.
Je to ticho. Ticho miest, kde kedysi zneli ženské hlasy.
