Keďže sme sa rozhodli bývať u domácich, prirodzene to znamená, že budeme súčasťou ich každodenného života. Aj takým spôsobom, že si budeme chodiť sami nakupovať jedlo. Verte, že aj pri takej banálnej činnosti, akou je nákup základných potravín, sa môžete veľmi rýchlo priblížiť miestnej realite – a možno aj pochopiť, čo sa tu deje už niekoľko desaťročí.
Prejdeme dva bloky v štvrti Vedado, ktorá by v inej ekonomicky rozvinutej krajine doslova hýrila krásou. V istom zmysle hýri aj tu, ale po kubánsky. Krásne troj- až šesťposchodové domy s vysokými stropmi a nádhernými strechami s výhľadmi pôsobia ošumelo – je to krása, na ktorú už dávno nie sú peniaze a ešte dlho nebudú.
Po dvoch blokoch sa zrazu ocitáme na jednom z najväčších trhovísk v tejto štvrti. Je rozdelené na dve časti: miesto, kde domáci predávajú vlastnoručne vypestované ovocie a zeleninu, a štátny obchod.
Samotné trhovisko so zeleninou a ovocím je farebné a živé. Na prvý pohľad tu nájdete takmer všetko a každý by si určite niečo vybral. Keď sa však pozriete bližšie, všimnete si zaujímavý detail – takmer každý obchodník predáva len niekoľko kusov paprík, rajčín, ananásov alebo zemiakov. Nevidíte veľké kopy ako u nás doma. Je tu skôr pár kusov, ale predsa sa predávajú.
Pohľad na cenovky poteší oko Slováka – niektoré veci sú totiž lacnejšie než u nás. Niektoré viac, niektoré menej, ale lacnejšie sú. Nie je to žiadny zázrak, no Slovák by si už mohol povedať, ako sa tu domácim vlastne dobre žije. Tento pocit vás však rýchlo prejde vo chvíli, keď začnete ceny porovnávať s miestnymi platmi. Tie sa pohybujú približne medzi 20 až 50 eurami mesačne. Najlepšie zarábajú vojaci a strážcovia zákona, ale učiteľ alebo zdravotník…
Ten, kto nemá peniaze nazvyš, môže vstúpiť do štátneho obchodu, kde sa potraviny vydávajú na prídel. Pozrieme sa na tabuľu, na ktorej je kriedou napísané, že dnes sa bude vydávať fazuľa, cukor a soľ. Asi desať či pätnásť ľudí čaká na moment, keď niekto tieto veci prinesie.
Čakanie je tu národným športom. Najlepší účastník tejto nechcenej disciplíny sa vyznačuje neuveriteľným pokojom. Nerozhádže ho informácia, že nikto nič nevie ani netuší. Pokojne postojí aj niekoľko hodín. Vlastne by si pri tom mohol prečítať dielo, ktoré je pre túto situáciu priam symbolické – Čakanie na Godota.
Regály sú takmer prázdne a z časti ich zakrýva kubánska štátna vlajka. Vedľa nej sedí unudená predavačka a púšťa si kubánsku hudbu.
Je toto naozaj realita? Pýtam sa Diany. „Kubánska spoločnosť je dnes oveľa viac ekonomicky rozdelená,“ odpovedá. „Napriek oficiálnej štátnej doktríne, že všetci sú si rovní, má niekto viac a niekto menej. Sociálne rozdiely sú omnoho väčšie ako pred pätnástimi rokmi. Máme tu veľmi bohatých ľudí, ale aj ešte chudobnejších. A práve tí využívajú tieto obchody, kde dostaneš aspoň niečo, lebo s dvadsiatimi eurami mesačne dnes naozaj neprežiješ.“
Diana dopovie a naše pohľady smerujú na niekoľko obchodov so základnými potravinami, ktoré vlastnia súkromníci.
Tu sa dostávame k otázke, či je tu nedostatok potravín alebo nie. Ak by sme sa pozerali optikou Slováka zvyknutého na obchodné centrá s plnými regálmi, odpoveď by bola jednoznačne áno. Ak sa však pozrieme kubánskou optikou a realitou, situácia je relatívne v poriadku.
V Havane nájdete niekoľko súkromných obchodníkov, ktorí predávajú v malých predajniach pripomínajúcich naše večierky z deväťdesiatych rokov. Naschvál píšem „niečo“, lebo nemôžete čakať široký sortiment. Na druhej strane predstava, že tu nikde nič nekúpite, je tiež nezmysel.
Problém je skôr v tom, za čo si to kúpite.
Tu sa dostávam k porovnaniu s tým, čo som videl pred pätnástimi rokmi. Vtedy obchody zívali ešte väčšou prázdnotou. Dnes sú síce plnšie, ale ľudia si ich tovar často nemôžu dovoliť. Peniaze majú menšiu hodnotu a ak nepodnikáte – čo je paradox v komunistickej krajine, ktorá kedysi bojovala proti tejto „kapitalistickej vymoženosti“ – ste na tom ešte horšie.
Niekto môže namietať, že zdravotníctvo či školstvo sú tu zadarmo. Áno, na papieri to tak je. Realita je však iná. Je úplne prirodzené – a dokonca očakávané – že za ošetrenie u lekára prinesiete ryžu, mrazené kurča alebo niečo iné, čo môže zabezpečiť lepšiu starostlivosť.
Niekto by si povedal, že trochu ryže nikoho nezabije. Lenže to sa pozeráme slovenskou optikou, kde nás taká vec stojí vzhľadom na náš plat takmer nič. Tu je však ryža – a povedzme to ešte raz nahlas – výrazne finančne náročnejšia položka v rodinnom rozpočte.
Ak to povieme úplne jednoducho: nikto tu nemá nič poriadne zadarmo a mnohým ľuďom jednoducho chýbajú peniaze na nákup potravín.
Celý tento nákup zakončíme malým občerstvením. Dáme si žemľu s bravčovým mäsom. Platíme jedno euro. Skúste si však predstaviť, že si na ulici kúpite niečo, čo stojí jednu dvadsiatinu vášho mesačného platu – a pritom ste ešte nezaplatili nájom, elektrinu, vodu a nepriniesli ryžu doktorovi do ordinácie.
Je to asi tak, ako keby ste si dali hamburger na Miletičke za šesťdesiat eur, postojačky.
Nestačí veci len pozorovať. Treba ich aj zasadiť do širších súvislostí a pokúsiť sa priblížiť miestnej realite. Aj takto sa dá cestovať – vnímať, pozorovať a premýšľať.
Nabudúce sa pozrieme do starého mesta a podelím sa o svoje pocity.
